Poriadne na Ubuntu som posledných asi 9 mesiacov, ale... Predsalen zosmolím taký menší blábol.
Linux som objavil pred zhruba 11 rokmi, vlastne s príchodom prvého IBM-PC do domácnosti. On je to celkovo pomerne veselý príbeh, pretože to bola neskutočne predražená zostava,ktorú by som aj s mojim vtedajšími malými znalosťami postavil lepšie a lacnejšie + upirátené Windows ME (na počítači v roku 2002? uff). Úplne prvým pokusom bol Solaris, ktorý som vtedy asi v roku 2001 získal po uvoľnení "free" verzie za 400 slovenských korún v peknom balíčku. Samozrejme, bez šance - ono sa to aj nastavilo, aj behalo, ale na desktop to samozrejme nebolo.
Na vysokej škole (ktorú som vďaka Bohu začal a nikdy neskončil) som sa dostal na rýchlej sieti k ISO obrazom čohokoľvek, čo som chcel, takže hneď veselo od spolubývajúceho na internáte RedHat (myslím, že vetva 8.x, to už si nie som istý), z internátnej siete vypálený Slackware a FreeBSD. A všetko som rozbehal. Ono, bez internetu to nebolo celkom ono, dnes keď mám problém, tak viem lepšie kam sa mám pozrieť a hneď sa o tom porozprávam s Googlom. Ale napriek tomu som dokázal z RedHat-u vypreparovať nastavenia, ktoré sa dali použiť na Slackwari a dokonca som aj na FreeBSD dokázal rozbehať funkčný desktop (funkčný znamená - išiel obraz, dokonca s binárnym nVidia ovládačom, išiel zvuk a tlačiareň tlačila).
Obdobie radosti netrvalo dlho, prišli povinnosti v podobe služby štátu (tak prisaháme), potom som sa už "domov" prakticky nevrátil. Takže na novom mieste znova začínať, s malým množstvom paňazí som sa dostal len k úplne zastaralému HW, kde už som si nemohol dovoliť distribúciu, ktorá by fungovala "z krabice". Možno je to aj dobre, veľa som sa (musel) naučil, veľa veľa som kompiloval.
Okolo roku 2005 s príchodom normálnej práce som si zarobil na repasovaný počítač, potom dokonca aj na nový, vlastnoručne poskladaný, kde už nebol problém s plnohodnotnou distribúciou typu Fedora či novej hviezdy na linuxovom nebi, Ubuntu (ono by to bolo na dlhšie, s Ubuntu 5.04 som zápasil dokonca už aj na stroji s 80 MB RAM a fungovalo to - aj keď teda boot trval a trval a trval).
Od tej doby som tak nejako striedal obdobia, kedy som chcel strašne silno niečo skúšať a nastavovať a niekde hlboko v sebe som mal pocit, že toto mi najlepšie dovolia tzv. pokročilé distribúcie typu Debian, Arch, Gentoo. Potom sa to striedalo s obdobím, kedy som chcel nainštalovať, nastaviť a používať. Najmä keď už som mal doma internet, nové objavovanie neznámeho, noci strávené klikaním (ako House povedal: je tam plno porna a samo sa nestiahne).
Všetko toto sú ale iba bláboly o tom čo bolo. Stále som distribučný turista, stále mám jednu malú partíciu vyhradenú na testovanie. Ale nejako som sa usadil u Ubuntu a neplánujem to zmeniť. Som tu šťastný. OK, stále mám rád aj Fedoru s KDE, najmä kvôli inému prostrediu (viem že existuje Kubuntu :-) ), trošku inému prístupu. Ale v Ubuntu som šťastný. Tak nejako kombinuje to, že keď nechcem, nemusím, aj defaultné nastavenie je OK. Ale keď chcem, môžem - a dokonca mnoho návodov je postavených na úprave konfiguračných súborov, nie na naklikaní. Stále mnoho vecí nejde tak ako si predstavujem (I/O zaťaženie spomalí systém, dash sa objavuje pomaly, v 13.10 pribudli tiež maličké problémy, VLC nedovolí vypnúť display po určitej dobe, ...), ale celkovo asi najlepším znamením je, že väčšinu času pracujem a neriešim to, či som v Linuxe alebo Windowse.
A čo Vy? Ste v Ubuntu šťastní?